8. NOVEMBER / štvrtok
diskusia a vernisáž výstavy
17:00 - Za vašu a našu slobodu
Nová Cvernovka, Račianska 78, Bratislava
Medzinárodné podujatie, ktorého témou sú zahraničné protesty proti okupácií Československa v auguste 1968.
Súčasťou je moderovaná diskusia s priamymi účastníkmi protestov, ktorí za vyjadrenie svojho nesúhlasu tvrdo zaplatili a vernisáž rovnomennej výstavy, ktorú uvedie jej autor Adam Hradilek (CZE).
V diskusii vystúpia Pavel Litvinov (USA) - účastník protestu na Červenom námestí v Moskve, Joanna Helander (SWE) - účastníčka protestov
v Krakove , Zoltán Bíró (HUN) - účastník protestov v Budapešti.
Diskusiu bude moderovť Martin Hanus - zástupca šéfredaktora denníka Postoj.
Profily hostí:
diskusia a vernisáž výstavy
17:00 - Za vašu a našu slobodu
Nová Cvernovka, Račianska 78, Bratislava
Medzinárodné podujatie, ktorého témou sú zahraničné protesty proti okupácií Československa v auguste 1968.
Súčasťou je moderovaná diskusia s priamymi účastníkmi protestov, ktorí za vyjadrenie svojho nesúhlasu tvrdo zaplatili a vernisáž rovnomennej výstavy, ktorú uvedie jej autor Adam Hradilek (CZE).
V diskusii vystúpia Pavel Litvinov (USA) - účastník protestu na Červenom námestí v Moskve, Joanna Helander (SWE) - účastníčka protestov
v Krakove , Zoltán Bíró (HUN) - účastník protestov v Budapešti.
Diskusiu bude moderovť Martin Hanus - zástupca šéfredaktora denníka Postoj.
Profily hostí:
Pavel Litvinov
Pavel Litvinov sa narodil v Moskve v roku 1940 ako vnuk Maxima Litvinova, ktorý bol
v 30. rokoch ľudovým komisárom zahraničných vecí a neskôr sovietskym veľvyslancom
v Spojených štátoch amerických. Študoval matematiku a fyziku na Moskovskej štátnej univerzite, potom nastúpil na Akadémiu vied a prednášal fyziku na chemicko-technologickom ústave.
V roku 1965 sa začal angažovať na podporu spisovateľov Andreja Siňavského a Julia Daniela. Ich zatknutie a väznenie viedlo k vzniku novej vlny moskovského disidentského hnutia a Pavel Litvinov sa stal jednou z jeho významných postáv. Písal knihy a správy
o procesoch s disidentmi a niektoré z nich – okrem toho, že kolovali v Sovietskom zväze ako samizdaty – vyšli aj na Západe. Na prelome rokov 1967 a 1968 prišiel o prácu.
Sovietski disidenti s istou nádejou sledovali vývoj Pražskej jari v Československu, no Pavel Litvinov patril medzi tých, ktorí sa obávali,
že demokratizačný proces vyvolá reakciu vedenia Sovietskeho zväzu, a niekoľko mesiacov sa medzi disidentmi diskutovalo
o protestoch proti prípadnej intervencii.
Pavel Litvinov sa o invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa dozvedel v byte Larisy Bogorazovej, s ktorou mal ísť na proces
s Anatolijom Marčenkom zadržaným za list podporujúci Pražskú jar. V rozhodnutí protestovať proti invázii ho utvrdili niekoľkí známi,
ktorých stretol na súde. 25. augusta 1968 protestoval spolu s ďalšími siedmimi disidentmi na Červenom námestí v Moskve,
držiac transparenty s nápismi v ruštine a češtine, medzi ktorými bolo aj známe heslo Za vašu a našu slobodu.
Po niekoľkých minútach protestujúcich napadli príslušníci KGB, ktorí ich zbili a zadržali.
Pavel Litvinov bol za účasť na demonštrácii odsúdený na päť rokov vyhnanstva na Sibíri, kde pracoval v baniach ako elektrikár.
Po návrate sa pod tlakom KGB rozhodol emigrovať, usadil sa v New Yorku a vrátil k akademickej práci. Až do súčasnosti vystupuje
na obranu ľudských práv.
Pavel Litvinov sa narodil v Moskve v roku 1940 ako vnuk Maxima Litvinova, ktorý bol
v 30. rokoch ľudovým komisárom zahraničných vecí a neskôr sovietskym veľvyslancom
v Spojených štátoch amerických. Študoval matematiku a fyziku na Moskovskej štátnej univerzite, potom nastúpil na Akadémiu vied a prednášal fyziku na chemicko-technologickom ústave.
V roku 1965 sa začal angažovať na podporu spisovateľov Andreja Siňavského a Julia Daniela. Ich zatknutie a väznenie viedlo k vzniku novej vlny moskovského disidentského hnutia a Pavel Litvinov sa stal jednou z jeho významných postáv. Písal knihy a správy
o procesoch s disidentmi a niektoré z nich – okrem toho, že kolovali v Sovietskom zväze ako samizdaty – vyšli aj na Západe. Na prelome rokov 1967 a 1968 prišiel o prácu.
Sovietski disidenti s istou nádejou sledovali vývoj Pražskej jari v Československu, no Pavel Litvinov patril medzi tých, ktorí sa obávali,
že demokratizačný proces vyvolá reakciu vedenia Sovietskeho zväzu, a niekoľko mesiacov sa medzi disidentmi diskutovalo
o protestoch proti prípadnej intervencii.
Pavel Litvinov sa o invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa dozvedel v byte Larisy Bogorazovej, s ktorou mal ísť na proces
s Anatolijom Marčenkom zadržaným za list podporujúci Pražskú jar. V rozhodnutí protestovať proti invázii ho utvrdili niekoľkí známi,
ktorých stretol na súde. 25. augusta 1968 protestoval spolu s ďalšími siedmimi disidentmi na Červenom námestí v Moskve,
držiac transparenty s nápismi v ruštine a češtine, medzi ktorými bolo aj známe heslo Za vašu a našu slobodu.
Po niekoľkých minútach protestujúcich napadli príslušníci KGB, ktorí ich zbili a zadržali.
Pavel Litvinov bol za účasť na demonštrácii odsúdený na päť rokov vyhnanstva na Sibíri, kde pracoval v baniach ako elektrikár.
Po návrate sa pod tlakom KGB rozhodol emigrovať, usadil sa v New Yorku a vrátil k akademickej práci. Až do súčasnosti vystupuje
na obranu ľudských práv.
Joanna Helander
Joanna Helander, rodená Koszyk je umelecká fotografka. Narodila sa v roku 1948 v obci Ruda Śląska v Hornom Sliezsku. Po maturite sa rozhodla pre štúdium romanistiky na Jagelovskej univerzite v Krakove, kde študovala v rokoch 1964 až 1968.
Počas štúdia sa stala členkou štrajkového výboru a zúčastnila sa na študentských protestoch, ktoré sa v marci 1968 konali v celom Poľsku. Ako jedna z mála nebola vtedy zatknutá, no trestnému stíhaniu sa nevyhla, pretože po návrate do školy po letných prázdninách sa spolu so sestrou a ďalšou študentkou rozhodla verejne protestovať proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Trestné stíhanie a vylúčenie zo štúdia si vyslúžila vďaka vyveseniu plagátu s nápisom "Rusi, ruky preč od Československa" na stenu v univerzitnom internáte v utorok 26. novembra 1968 a umiestnením pokladničky pod plagát s nápisom "Zbierame na Čechy." Trestné stíhanie dievčat sa začalo v pondelok 2. decembra. Joanna bola počas neho umiestnená vo väzniciach v Krakove a v ženskej väznici v Myślenicach. V apríli 1969 bola odsúdená na desať mesiacov nepodmienečného väzenia za "rušenie verejného poriadku", ale za dobré správanie bola prepustená už v júni.
Po ťažkostiach s hľadaním práce v rodnej obci a po viacerých pokusoch tajnej polície získať ju pre spoluprácu sa rozhodla emigrovať a v roku 1971 prišla do Švédska, kde žila jej sestra a švagor. Do Poľska sa prvýkrát vrátila na jar v roku 1976, aby nafotila rodnú obec.
Vo Švédsku v roku 1981 spoluorganizovala festival poľskej nezávislej kultúry. V roku 1983 bola zvolená za švédsku fotografku roka. Vo Švédsku žije dodnes, ale do Poľska sa vracia pravidelne.
Joanna Helander, rodená Koszyk je umelecká fotografka. Narodila sa v roku 1948 v obci Ruda Śląska v Hornom Sliezsku. Po maturite sa rozhodla pre štúdium romanistiky na Jagelovskej univerzite v Krakove, kde študovala v rokoch 1964 až 1968.
Počas štúdia sa stala členkou štrajkového výboru a zúčastnila sa na študentských protestoch, ktoré sa v marci 1968 konali v celom Poľsku. Ako jedna z mála nebola vtedy zatknutá, no trestnému stíhaniu sa nevyhla, pretože po návrate do školy po letných prázdninách sa spolu so sestrou a ďalšou študentkou rozhodla verejne protestovať proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Trestné stíhanie a vylúčenie zo štúdia si vyslúžila vďaka vyveseniu plagátu s nápisom "Rusi, ruky preč od Československa" na stenu v univerzitnom internáte v utorok 26. novembra 1968 a umiestnením pokladničky pod plagát s nápisom "Zbierame na Čechy." Trestné stíhanie dievčat sa začalo v pondelok 2. decembra. Joanna bola počas neho umiestnená vo väzniciach v Krakove a v ženskej väznici v Myślenicach. V apríli 1969 bola odsúdená na desať mesiacov nepodmienečného väzenia za "rušenie verejného poriadku", ale za dobré správanie bola prepustená už v júni.
Po ťažkostiach s hľadaním práce v rodnej obci a po viacerých pokusoch tajnej polície získať ju pre spoluprácu sa rozhodla emigrovať a v roku 1971 prišla do Švédska, kde žila jej sestra a švagor. Do Poľska sa prvýkrát vrátila na jar v roku 1976, aby nafotila rodnú obec.
Vo Švédsku v roku 1981 spoluorganizovala festival poľskej nezávislej kultúry. V roku 1983 bola zvolená za švédsku fotografku roka. Vo Švédsku žije dodnes, ale do Poľska sa vracia pravidelne.
Zoltán Bíró
Zoltán Bíró sa narodil v Budapešti 21. apríla 1941, vyrastal vo štvrti Pesterzsébet a po štúdiu pracoval v kultúrnom centre v Dabaši. Neskôr sa stal riaditeľom okresnej knižnice a v roku 1964 začal študovať na Fakulte humanitných vied na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti.
Rok pred ukončením štúdia spolu s ďalšími študentmi verejne protestoval proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy, medzi ktorými bola aj maďarská armáda, do Československa v auguste 1968, za čo mu hrozilo vylúčenie zo štúdia. Nakoniec sa vedenie univerzity rozhodlo ukončiť túto záležitosť pokarhaním.
Po ukončení štúdia pracoval krátko ako učiteľ. Neskôr si našiel prácu na ministerstve kultúry, no na začiatku 80. rokov odtiaľ musel odísť pre nesúhlas s politickým dianím. Stal sa hlavným riaditeľom Petőfiho literárneho múzea, no keďže svoje publikácie písal kritickým tónom, bol donútený odísť aj z tohto zamestnania.
Od roku 1988 pôsobil skoro dvadsať rokov na Pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza na Segedínskej univerzite, kde vyučoval maďarskú literatúru 20. storočia. V roku 1996 obhájil svoju dizertačnú prácu na Maďarskej akadémii vied.
Na začiatku demokratizačných zmien v Maďarsku pripravoval politický program Maďarského demokratického fóra (MDF). Bol tiež šéfredaktorom nezávislého periodika Hitel.
V súčasnosti je Zoltán Bíró generálnym riaditeľom Výskumného ústavu a Archívu pre históriu maďarskej zmeny režimu.
Zoltán Bíró sa narodil v Budapešti 21. apríla 1941, vyrastal vo štvrti Pesterzsébet a po štúdiu pracoval v kultúrnom centre v Dabaši. Neskôr sa stal riaditeľom okresnej knižnice a v roku 1964 začal študovať na Fakulte humanitných vied na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti.
Rok pred ukončením štúdia spolu s ďalšími študentmi verejne protestoval proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy, medzi ktorými bola aj maďarská armáda, do Československa v auguste 1968, za čo mu hrozilo vylúčenie zo štúdia. Nakoniec sa vedenie univerzity rozhodlo ukončiť túto záležitosť pokarhaním.
Po ukončení štúdia pracoval krátko ako učiteľ. Neskôr si našiel prácu na ministerstve kultúry, no na začiatku 80. rokov odtiaľ musel odísť pre nesúhlas s politickým dianím. Stal sa hlavným riaditeľom Petőfiho literárneho múzea, no keďže svoje publikácie písal kritickým tónom, bol donútený odísť aj z tohto zamestnania.
Od roku 1988 pôsobil skoro dvadsať rokov na Pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza na Segedínskej univerzite, kde vyučoval maďarskú literatúru 20. storočia. V roku 1996 obhájil svoju dizertačnú prácu na Maďarskej akadémii vied.
Na začiatku demokratizačných zmien v Maďarsku pripravoval politický program Maďarského demokratického fóra (MDF). Bol tiež šéfredaktorom nezávislého periodika Hitel.
V súčasnosti je Zoltán Bíró generálnym riaditeľom Výskumného ústavu a Archívu pre históriu maďarskej zmeny režimu.
Ďalšie diskusie sa uskutočnia po divadelných predstaveniach a vybraných filmoch.
