Ocenené osobnosti v roku 2016
V nedeľu 13. novembra 2016 sme v Moyzesovej sieni Slovenskej filharmónie v Bratislave slávnostne odovzdali Ceny Ústavu pamäti národa a pamätné medaily Ústavu pamäti národa bojovníkom proti nacizmu a komunizmu. Záštitu nad podujatím prevzal rektor Univerzity Komenského Karol Mičieta. Moderátorom bol Štefan Bučko, oceňovanie hudobne doprevádzali Alena Čermáková a komorný sláčikový orchester a zbor Základnej umeleckej školy Vrbenského 1 v Bratislave.
Ceny sme odovzdali týmto vzácnym ľuďom:
V nedeľu 13. novembra 2016 sme v Moyzesovej sieni Slovenskej filharmónie v Bratislave slávnostne odovzdali Ceny Ústavu pamäti národa a pamätné medaily Ústavu pamäti národa bojovníkom proti nacizmu a komunizmu. Záštitu nad podujatím prevzal rektor Univerzity Komenského Karol Mičieta. Moderátorom bol Štefan Bučko, oceňovanie hudobne doprevádzali Alena Čermáková a komorný sláčikový orchester a zbor Základnej umeleckej školy Vrbenského 1 v Bratislave.
Ceny sme odovzdali týmto vzácnym ľuďom:
- Štefan a Mária Kaššovci, In memoriam (Statočný v našej pamäti a v našom srdci – cena za odpor proti neslobode).
Poskytli úkryt rodine Weissovcov, pričom ich v zime na prelome rokov 1944 a 1945 ukryli v malej drevenej chatke v horách. Kaššovci nosili jedlo Franzovi Weissovi, jeho manželke a dvom synom. Štefana Kašša niekto udal a Nemci ho poslali do koncentračného tábora pri Linzi, no prežil to. Manželia Kaššovci boli tento rok ocenení aj štátom Izrael ako Spravodlivý medzi národmi.
Laudatio prečítala pravnučka Lucia Fašungová, cenu prevzal vnuk František Pánik. - Mons. prof. ThDr. Peter Šturák, PhD. (Cena za prínos pre zachovanie pamäti národa).
Dekan Gréckokatolíckej teologickej fakulty, cirkevný historik. Vo svojej profesijnej činnosti sa venuje cirkevným dejinám 20. storočia, dejinám Gréckokatolíckej cirkvi a osobe blahoslaveného biskupa P. P. Gojdiča OSBM. Je okrem iných autorom monografií Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM (1888-1960), Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-1989 a autorom viacerých vedeckých štúdií a odborných článkov.
Laudatio prečítal Jaroslav Coranič. - Stefan Canev (Cena za podporu boja proti neslobode a zachovanie pamäti národa zo zahraničia; cenu sme odovzdali 17. novembra 2016 v Divadle Malá scéna STU)
Bulharský scenárista, dramatik, dramaturg, básnik a žurnalista. - Marián Šťastný (Statočný v našej pamäti a našom srdci – mimoriadne ocenenie).
Ideový autor myšlienky Sviečkovej manifestácie. Prvotná myšlienka vznikla v septembri 1987, keď začal výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov (SKS) Marián Šťastný organizovať na 25. marca 1988 protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi Československej socialistickej republiky (ČSSR) vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou polhodinového pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách.
Laudatio prečítala manželka Eva Šťastná.
Ďakovným listom predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa a pamätnou medailou Ústavu pamäti národa sme ocenili nasledovných účastníkov protinacistického a protikomunistického odboja:

- Naděžda Kavalírová - Po februári 1948 bola z politických dôvodov vylúčená zo všetkých vysokých škôl v Československu. Neskôr pracovala ako zdravotná sestra. V roku 1956 bola zatknutá a odsúdená vo vykonštruovanom procese na päť rokov odňatia slobody. Z väzenia bola podmienečne prepustená v roku 1959. Sedem rokov pracovala v robotníckych profesiách. V roku 1968 začala pracovať na novo sa tvoriacom Ministerstve práce a sociálnych vecí, kde zotrvala až do odchodu do starobného dôchodku. Po celú dobu pôsobenia v sociálnej oblasti zastávala len radové pozície. Od roku 1990 sa angažuje v Konfederácii politických väzňov Českej republiky, pôsobila najskôr ako podpredsedníčka a od roku 2003 ako predsedníčka tejto organizácie.

- Mária Godovičová, rod. Noskovičová - Keď mala 15 rokov, v roku 1951, uväznili jej brata Karola Noskoviča. O bratovi 7 mesiacov rodina nič nevedela a videli ho až na súde v putách. Odsúdený bol na 6 rokov. V roku 1952 zaistili jej otca Karola Noskoviča ako kulaka, ktorého odsúdili na 5 rokov, 50 000 korún pokuty, konfiškáciu majetku a 5 rokov zákaz pobytu v Bratislavskom kraji. Mária Godovičová ostala sama s matkou a starou matkou, ktoré boli nezamestnané a žili len z drobných úspor starej mamy a z predaja ovocia z vinice, ktorá im zostala. V roku 1963 sa vydala za politického väzňa Pavla Godoviča, ktorý bol predtým odsúdený na 18 rokov, z toho vo väzení strávil 8 rokov.

- Alexander Bachnár - Od detských čias sníval o tom, že raz bude učiť. Sen sa mu splnil v roku 1942 - v nováckom zbernom tábore, odkiaľ odchádzali transporty do Osvienčimu. I napriek všadeprítomnej atmosfére strachu vznikla v Novákoch malá škola, kde vyučoval deti o tom, čo je sloboda – pomocou vážnej hudby. Neskôr sa zúčastnil povstania, je posledným žijúcim veliteľom židovskej partizánskej jednotky. Jeho žiakov z táborovej školy vyvraždili nacisti pred koncom vojny pri Kremničke. Z 12-člennej rodiny prežili iba traja – on, sestra a otec. Po vojne si zažili tiež topoľčiansky protižidovský pogrom. K svojej láske, učiteľstvu, sa po tom, čo prežil, nikdy nevrátil, zostala mu však láska k vážnej hudbe – pre seniorov, ktorí prežili holokaust, dodnes pravidelne organizuje spoločné stretnutia, kde počúvajú operu.

- Ondrej Bubniak - Keď mal len osem mesiacov, s rodinou vycestovali do Francúzska za otcom, ktorý tam v čase hospodárskej krízy pracoval ako baník. V čase štúdií na gymnáziu s nevôľou sledoval, ako sa život vo Francúzsku zmenil po vypuknutí druhej svetovej vojny. Ondrej Bubniak bojoval proti nacizmu na strane francúzskych partizánov a spolu s letcom, generálom Ivanom Schwarzom sú poslední dvaja žijúci Slováci, ktorí sa zúčastnili priamo operácie overlord, teda vylodenia Spojencov v Normandii. Hoci rodine ponúkli na konci vojny francúzske občianstvo, vrátili sa do rodnej Dúbravy. Je jediný Slovák v histórii, ktorý dostal najvyššie francúzske vyznamenanie Rad čestnej légie.

- Jaroslav Gustafík - Pán Gustafík vyrastal v Petržalke v medzivojnovom období, kde spolu žili v porozumení štyri národnosti - a bol vášnivým futbalistom. Do jeho detstva zasiahol takzvaný Mníchovský diktát, keď Hitler oklieštil Československo – Petržalka a Devín sa stali v roku 1938 súčasťou hitlerovskej Tretej ríše. Hoci sa jeho rodina snažila odísť po týchto udalostiach na Slovensko, odmietla ich prijať slovenská vláda. Museli zostať žiť v okupovanej Petržalke. Pán Gustafík zmapoval tragické osudy – príbehy ľudí z Petržalky, ktorých umučilo gestapo, boli zavlečení do koncentrákov alebo padli na fronte, kam ich povolala Tretia ríša. Vo svojej knihe Spomienky Staropetržalčana opísal toto mimoriadne tragické obdobie. Za svoju dlhoročnú prácu získal tiež ocenenie Osobnosť Petržalky.

- Július Homola - Študoval na gymnáziách v Kremnici a Banskej Štiavnici a ako študent sa aktívne zapojil do predvolebnej kampane za víťazstvo Demokratickej strany v roku 1946. Aj keď bol obvinený z prípravy politickej vzbury, emigráciu odmietol. V roku 1951 bol zaradený do tzv. pomocných technických práporov v západných Čechách, kde staval vojenské letiská až do decembra 1953. Neskôr sa v roku 1968 aktívne zapojil do petície a zbieral podpisy za náboženskú slobodu. Po vysokej škole nastúpil na inžiniersku pozíciu, z ktorej bol v roku 1971 vyhodený a až do roku 1989 pracoval ako robotník. Napísal 4 listy vysokým štátnym predstaviteľom, v ktorých sa zastával slobodného prežívania viery u prenasledovaných a utláčaných kresťanov. Poukazoval v nich na rozpor medzi deklarovaným znením komunistických zákonov a vykonávanej praxe v náboženských otázkach. Odpovede na listy sa nedočkal, čo ho sa však dočkal, boli prehliadky bytu Štátnou bezpečnosťou.

- Jozef Kendra - Vyrastal v skromných podmienkach a hlbokej viere, ku ktorej ho viedli obaja rodičia. Maturoval v roku 1949, rok po Víťaznom februári a veľmi citlivo vnímal, keď začala komunistická moc zatvárať tzv. triednych nepriateľov. V roku 1950 prebehla akcia K – likvidácia mužských kláštorov - a následne akcia P- likvidácia gréckokatolíckej cirkvi. Mladý Jozef Kendra s priateľmi vydal protištátne letáky, čoskoro však boli odhalení. V 50-tych rokoch prežil ťažké vyšetrovanie a bitky na samotkách. S trestom 10 rokov ho poslali najskôr do väzenia v Leopoldove, v auguste 1951 sa dostal do jáchymovských táborov. Na slobodu sa dostal po 5 a pol roku, no so zdravotnými problémami. Napriek neustálym perzekúciám režimu sa nenechal zlomiť. Po nežnej revolúcii sa rozhodol vydať na duchovnú cestu – ukončil teologické štúdia a stal sa kňazom. Dnes pôsobí v reholi tešiteľov v Zlatých Moravciach a ľudí oslovuje svojou filozofiou aj krásnymi metaforami, keď hovorí o nesmrteľnej duši, slobodnej vôli a neustálom hľadaní dobra.

- Marta Lihotská - Vyrastala v hlboko veriacej rodine, ktorá si perzekúcie komunistického režimu zažila už od jeho nástupu. V roku 1950 ušiel cez rozvodnenú Moravu jej brat Rudolf Kobela, aby si splnil svoj sen – túžil sa stať kňazom. Už vtedy sa dostala do hľadáčika Štátnej bezpečnosti. Marta sa navyše stretávala s veriacimi priateľkami, nazývali sa Nevoľníčky Matky Božej. Stretávanie s veriacimi a kontakt s bratom v zahraničí jej v roku 1959 vyniesli súd za velezradu – na prvom súde dostala 7 rokov. Do väzenia bol odsúdený aj jej otec a mama dostala dvojročnú podmienku. Keď ju uväznili, mala 25 rokov a prešla tými najťažšími väzeniami, medzi inými aj takzvaným želiezovským zeleným peklom, kde však stretla svoju najlepšiu priateľku. Ako politická väzenkyňa bola prepustená na amnestiu v roku 1960. Manžel Stanislav bol rovnako politický väzeň, ktorý strávil za odboj proti režimu v tých najťažších väzeniach 16 rokov. Dnes sa Marta Lihotská teší najmä z veľkej rodiny a svojich vnúčat.

- Günther Mathias Rompf - Keď mal 30 rokov, rozhodol sa vstúpiť do saleziánskej rehole a svoju tajnú formáciu a štúdium bral dôsledne. Tajne študoval filozofiu a teológiu 9 rokov. V roku 1985 ho tajne vysvätil biskup Ján Chryzostom Korec. Pracoval ako robotník a popri tom sa venoval mládeži. Osobitne sa venoval chudobným rómskym deťom, ktorým pomáhal nielen materiálne, ale aj duchovne. Vyučoval ich náboženstvo. Štátnou bezpečnosťou bol sledovaný, vyšetrovaný a predvolávaný na výsluchy. V roku 1981 bol pol roka vo vyšetrovacej väzbe, pričom ho odsúdili na 2 roky nepodmienečne podľa paragrafu 178, tzv. marenie štátneho dozoru nad cirkvami. Po roku 1989 bol plne rehabilitovaný a aktívne sa zapojil do obnovy činnosti saleziánskej rehole. Mládež ho oslovuje familiárne ujo Maťo a je známy aj svojim nevšedným humorom a veselosťou.

- Branislav Tvarožek - Vychovaný bol v ideáloch humanizmu a demokracie prvej Československej republiky a štefánikovskom duchu. V roku 1942 ako stredoškolák písal heslá proti nacizmu, za čo bol vyšetrovaný a vylúčený zo školy. Po vypuknutí povstania sa stal členom vysokoškolského strážneho oddielu generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Veliteľov povstania sprevádzal až do posledných chvíľ, v odboji však zotrval až do konca vojny. V roku 1949 poskytol nocľah svojmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, ktorý ušiel za hranice a vrátil sa ako agent-chodec. V procese Tvarožek a spol. dostal jeho bratranec trest smrti, zmenený neskôr na doživotie a Branislav bol odsúdený na 5 rokov, ktoré strávil na Jáchymovsku. Až vo vysokom veku pre perzekúcie režimu precestovali s manželkou Milkou Švajčiarsko, Škandináviu i Čínu - a splnil si tak svoje cestovateľské sny ešte z detstva.

- Jaroslav Žilák - Jaroslav sa už ako študent zapájal do činnosti klubu mladých demokratov. Po nástupe komunistov vo vykonštruovanom procese na začiatku 50-tych rokov odsúdili celú rodinu – otec dostal päť rokov, Jaroslav tri, matka osem mesiacov. Na trest nakoniec nemusela nastúpiť iba preto, že osemročná sestra Želka by tak zostala sama. Jaroslav po najťažších výsluchoch 50-tych rokov prešiel viacerými väzeniami. V Leopoldove páral perie spolu s Gustavom Husákom, v Jáchymove sa takmer stretol s otcom. On sám však hovorí, že ťažšie to mali mama so sestrou. Obe komunisti v akcii B vysťahovali z Trnavy do Kľačna pri Prievidzi – do polorozpadnutého domu, kde nebola voda ani elektrina. Dlhé roky sa nemohol zamestnať, pracoval nakoniec pri elektrifikácii niekoľkých slovenských dediniek, na čo je dodnes hrdý. Jaroslav Žilák je spolu so svojou manželkou Elenkou dušou Konfederácie politických väzňov.
Vo štvrtok 17. novembra 2016 Ústav pamäti národa ocenil bulharského básnika, spisovateľa a dramaturga Stefana Caneva, ktorého básne a divadelné hry sa prekladajú do všetkých európskych a viacerých svetových jazykov. V deň ocenenia sa v rámci Festivalu slobody v Divadle Malá scéna STU hrala premiéra jeho inscenácie Panna Jana a Čajka, zaoberajúca sa témou úlohy umelca a jeho svedomia.
Zdrojom inšpirácii autora sú spoločenské anomálie so zlegalizovanými a oslavovanými zlodejmi, ktorí si uzákonili vykrádanie, s výtržníkmi, pre ktorých sa každodennosťou stali ich priestupky a mnohé iné autorsky vďačné a hranicami neobmedzené motívy. Všíma si a kriticky využíva opakujúce sa modely striedania moci, protikladov, vyhrotených stretov či vojenských konfliktov, ktoré sú ukryté za tzv. vyššie náboženské ciele s katastrofickými spoločenskými dopadmi. Tieto a mnohé iné modely a motívy tvorivo umiestňuje v reálnom kontexte historických udalostí (napr. Pražská jar a i.) a osobností. Svoju najnovšiu hru Caligulovo sprisahanie pokladá Stefan Canev za svoju najsilnejšiu hru. Obviňuje v nej národ, že si sám volí, oslavuje a oprávňuje svojich tyranov. Že im sám dáva právo, aby ho utláčali, ponižovali, okrádali, aby sa k nemu správali ako ku krotkej čriede oviec. Úsilie bulharského autora je ukázať a presvedčiť svojich divákov, že sú sami strojcami svojho osudu – že nemajú čakať na nikoho, nemajú veriť v patrónov, spasiteľov či osloboditeľov, klaňať sa východu či západu, že majú byť nezávislí a hrdí, a nie len niečí úbohý satelit. |
Anotácie k oceneným pripravila novinárka a publicistka Soňa Gyarfášová.
Fotogaléria z oceňovania: