Ucho
13. novembra (streda) o 19:15
|
Ucho, Česko, 1970, čb., 94 min
Réžia: Karel Kachyňa Scenár: Jan Procházka, Karel Kachyňa Kamera: Josef Illík Strih: Miroslav Hájek Hudba: Svatopluk Havelka Námet: Jan Procházka Výtvarná spolupráca: Ester Krumbachová Hrajú: Radoslav Brzobohatý (Ludvík), Jiřina Bohdalová (Anna), Jiří Císler (Standa), Miloslav Holub (generál), Milica Kolofíková (žena na recepcii), Jaroslav Moučka (Vagera), Ladislav Křiváček, Alois Mottl, František Němec, Bronislav Poloczek, Josef Šulc, Jan Teplý (tajní), Bořivoj Navrátil (Cejnar), Ivan Palúch (dôstojník ŠtB) |
O filme
Ostrá satira proti praktikám predstaviteľov jedinej vládnucej strany je podobenstvom o strachu, ktorého obeťami nie sú bezmocní outsideri, ale tí, čo sa na moci podieľajú. Všadeprítomné „ucho“ je pre nich mementom, aby sa ani na chvíľu nemohli zbaviť hrôzy zo svojho božstva. Námestník ministra Ludvík prežíva po návrate z recepcie noc vo svojej odpočúvanej vile v konfrontácii s manželkou – zbohatlíckou meštiackou paničkou (brilantný Bohdalovej výkon v jej životnej úlohe): polemiku strieda bitka, zmierenie, spoločne prežívaný strach z najbližších udalostí, keïže mužov nadriadený minister i niektorí spolupracovníci boli zatknutí ako nepriatelia ľudu a oni nachádzajú stopy po votrelcoch do ich súkromia (cudzí šofér v ich pridelenom vládnom aute, nefungujúci telefón a svetlo, kľúče v zámke zvnútra, neosvetlená čierna limuzína neïaleko ich domu, fízli v záhrade...), najmä povestné „uši“. Ludvík v strachu páli kompromitujúce písomnosti, po dlhom zvonení pri dverách sa chystá na zatknutie, nehrdinsky sa dištancuje od už politicky postihnutého kolegu. Čudné veci, ktoré sa celú noc dejú, si Ludvík postupne dáva do súvislostí so zážitkami na bujarej recepcii na Hrade. Nadránom si manželia na balkóne dodatočne pripijú na dvadsiate výročie svadby; zazvoní telefón a sám Súdruh Ludvíkovi oznámi menovanie za ministra – až teraz dostanú skutočný strach...
Hoci dramatický pôdorys je obmedzený na priestor bytu a dialógy dvojice protagonistov, nevzniká dojem nefilmovej divadelnosti – aj zásluhou štýlovej vyrovnanosti a koncentrovanosti, sústredenosti na herecké kreácie, majstrovského scenára i dialógov a zaujímavej kamery. Vivisekcia psychiky ľudí tvárou v tvár krajnému ohrozeniu odhaľuje zdeformované vedomie, zbabelé reakcie či slabošské, prispôsobivé charaktery. Keïže tento film bol do kín uvoľnený až v roku 1990, v roku 1983 nakrútil Pavel Kohout vo Viedni jeho novú verziu s hercami Burgtheatru.
Ocenenia
- Cena za réžiu pre Karla Kachyňu (ex aequo s J. Menzlom – Skřivánci na niti); Cena za scenár pre Jana Procházku a Cena za ženský herecký výkon pre Jiřinu Bohdalovú v kategórii trezorových filmov na Dňoch českého a slovenského filmu 1990; Hlavná cena na Festivale českých a slovenských filmov FINÁLE – Plzeň ’90 (v rámci kolekcie 12-tich filmov).