Prinášame vám záznam z oceňovania 3. ročníka súťaže
Naša nedávna história: Odvrátená tvár spravodlivosti - začiatok Železnej opony,
organizovanej Klubom ´89 a ÚPN.
Naša nedávna história: Odvrátená tvár spravodlivosti - začiatok Železnej opony,
organizovanej Klubom ´89 a ÚPN.
VÍŤAZNÉ PRÁCE
AUDIOVIZUÁLNA TVORBA
1. cenu v kategórii audiovizuálna tvorba – voľná tvorba získali:
Magdaléna Pigošová, Anna Čináková, Rebeka Slezáková, Alžbeta Kováčová, Emma Butler, za prácu:
Prvý guvernér
1. cenu v kategórii audiovizuálna tvorba - dokument získali:
Alexandra Dolinajová, Simona Janigová, Romana Pleváková, za prácu:
Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu
2. cenu v kategórii audiovizuálna tvorba - dokument získali:
Jakub Králik, Jakub Hrdlovics, Martin Nicolas Gumbír, Michal Hicz, Tomáš Kriška, Marko Tuška, za prácu:
Bunker BS - 8 Nemý svedok doby
3. cenu v kategórii audiovizuálna tvorba - dokument získali:
Tomáš Béreš, Samuel Stašík, Samuel Telepák
RETRO DIZAJN
1. cenu v kategórii retro dizajn získali:
Vanesa Pačanová, Patrik Pačan, František Pačan, za prácu:
Ako nás mali pod palcom
Práca získala aj Špeciálnu cenu Veľvyslanectva Francúzskej republiky na Slovensku.
Vanesa Pačanová, Patrik Pačan, František Pačan, za prácu:
Ako nás mali pod palcom
Práca získala aj Špeciálnu cenu Veľvyslanectva Francúzskej republiky na Slovensku.
1. cenu v kategórii retro dizajn získali:
Anna Galovičová, Eliška Galovičová, Kristína Tapferová, za prácu:
Mestská elegancia
Práca získala aj Špeciálnu cenu Veľvyslanectva Holandského kráľovstva na Slovensku.
2. cenu v kategórii retro dizajn získali:
Magdaléna Pigošová, Samuel Pavlík, Rebeka Slezáková, Alžbeta Kováčová, Anna Činčárová, za prácu:
Cyklus o Imrichovi Karvašovi
3. cenu v kategórii retro dizajn získala:
Laura Lauffová, za prácu:
Priletela holubica mieru
LITERÁRNA TVORBA
1. cenu v kategórii literárna tvorba - voľná tvorba získal:
Martin Dinga za prácu:
Príbeh o Jozefovi Garbierovi / útek z väzenia /
Martin Dinga za prácu:
Príbeh o Jozefovi Garbierovi / útek z väzenia /
Gymnázium, Varšavská cesta 1, Žilina
Jozef Garbier
Autor: Martin Dinga
trieda: septima A
Konzultant: PhDr. Alica Virdzeková
Príbeh o pánovi Jozefovi Garbierovi som sa rozhodol napísať preto, lebo ma veľmi zaujala jeho vytrvalosť a nezlomnosť. Dokázal pretrpieť veci, ktoré si ľudia v dnešnej kultivovanej dobe len ťažko vedia predstaviť. Jozef Garbier bol muž s hlbokým citom pre pravdu a spravodlivosť, a preto bolo pre neho ťažké zniesť nástup nového tyranského režimu. Príbeh sa odohráva v 50. rokoch minulého storočia, v období druhého československého prezidenta Antonína Zápotockého. Pan Jozef sa narodil na Slovensku, ale povinnú vojenskú službu musel odslúžiť v Čechách. Tam uvidel pravú tvár socialistického režimu a rozhodol sa mu vzdorovať.
* * *
,,Vrátiť sa alebo pokračovať?“ To boli moje prvé myšlienky, keď som opustil faru. Nemohol som sa vrátiť. Postavili by ma pred súd a určite by som skončil vo väzení. Ale nemôžem opustiť svoju rodinu. Práve moje váhanie spôsobilo, že ma chytili. Bol som totiž na úteku. Mal by som vám to asi celé vysvetliť. Narukoval som ako vojak na základnú vojenskú službu. Snažil som sa plniť si svoje povinnosti svedomito, aj keď som to neznášal. Bohužiaľ, všimli si ma velitelia a poslali ma na Vyššiu vojenskú školu v Krnove. Po jej ukončení som mal pripravovať ďalšie generácie na obranu vlasti. Čo som nemohol zniesť, bola krutá vojenská diktatúra nadriadených a nehorázna nespravodlivosť. Dávali tresty za úplné maličkosti, ktoré si sami vymysleli. Raz mi dali vyčistiť samopal. Prisahám, že som ho svedomito vyčistil tak ako stokrát predtým, no nadriadený mi to neuznal a poslal ma na 15- dňový trest na samotku. Vtedy mi naozaj došla trpezlivosť. Toto som už nezvládol. Nebudem znášať dalej túto krivdu za niečo, čo som urobil správne. Rozhodol som sa utiecť. Ráno, v ten deň, kedy som mal nastúpiť na výkon trestu, som si zbalil veci, zobral samopal a utiekol. Sám neverím, že som to urobil. Bolo to v záchvate hnevu, lebo jediné, čo ma takto dokáže vytočiť, je nespravodlivosť. Utekal som tri dni. Túto noc som prespával na fare, kde ma skryl pán farár. Bol to veľmi prívetivý a milý človek. Ako som vyrozumel, pomáhal ostatným na ceste do západného Nemecka, keď utekali pred režimom. Ráno som vstal a chcel som pokračovať v ceste. A týmto sa dostávame k môjmu začiatočnému zaváhaniu. ,,Vrátiť sa alebo pokračovať?“ Priznám sa, naozaj som nevedel. A preto ma chytili. Našli ma špeciálne jednotky a odviezli naspäť do vojenského tábora. Vypočúvali ma a ja som im všetko priznal. Teda takmer všetko. Faru a ani pána farára som nespomenul. Slušní ľudia by nemali platiť za svoju odvahu. Snažil som sa aj brániť a obhajovať, ale vyšetrovatelia skonštatovali, že som zbeh a zradca národa. Zavreli ma na pár týždňov do väzenia, kým nebude súd. Boli tam príšerné podmienky. Ale nejak mi to pomohlo sa vysporiadať so svojím osudom. Čakal som, že to bude takto vyzerať po súde každý deň. Mýlil som sa. Prišiel súd, odsúdili ma na 5 rokov a bolo to ešte horšie. Poslali ma najprv do väzenia v Olomouci a potom do pracovných táborov Ostrov pri Karlových Varoch. Podmienky tam boli katastrofálne. Za porušenie väzenskej kázne vás poslali na samotku. Bola to malá miestnosť, kde sa dalo iba čupieť a nebolo tam nič, okrem jedného vedra na vykonávanie potreby. Keď vás chceli vypočúvať, začali vám svietiť obrovskou lampou do očí. Pálilo to. Mnohí moji spoluväzni mali už pokazený zrak. Ak vám spadlo jedlo na zem, museli ste ho jesť aj s hlinou, ktorá sa naň nalepila. Na súde nás zbavili občianstva a tu nášho človečenstva. Nadriadení nám oznámili, že tu budeme fárať uránovú rudu. No tak toto teda nie! Nebudem sa podieľať na ťažbe uránu, len aby mohli z nej Sovieti vyrábať zbrane. Ale ako keby som mal na výber. Snažil som sa protestovať, ale márne. Musel som prísť s inou myšlienkou, ak som sa chcel vyhnúť práci v baniach. Po chvíli uvažovania mi niečo napadlo. Prvý deň, ako nás poslali fárať, som si zobral ostrý kameň a chcel som si ublížiť na prste, ale neodhadol som svoju silu a odsekol som si ho. Hrozne to bolelo a veľmi to krvácalo. Môj výkrik bolo počuť na celú baňu.
Dňa 8.6.1954 mi za tento odseknutý prst predĺžili trest. Bolelo to ako čert a musel som byť o tri mesiace dlhšie v tejto diere. Stále som odmietal pracovať v baniach na urán. Všetci to vedeli. A preto ma za moju neposlušnosť preradili na trestné poschodie. Dávali nám polovičnú stravu ako inde. Trvalo mi dlho, kým som si zvykol na to, že som skoro stále hladný. Ale malo to jedno pozitívum. Na celom poschodí boli ľudia, čo odmietali pracovať. Zoznámil som sa s nimi a prišiel na to, že máme podobný pohľad na tento systém. Často sme spoločne odmietali pracovať a podporovali sme sa v tom navzájom. V auguste 1954 podali Štbáci na mňa podnet na vyšetrovanie kvôli neposlušnosti. Nebolo mi všetko jedno. To vyšetrovanie bolo vždy nepríjemné a aj tak ste dopredu vedeli, že vás odsúdia. Bolo jedno, akú dobrú ste mali obhajobu. Prišiel súd a bolo nás viac, ktorých mali súdiť. Dokopy nás bolo 18 väzňov. Vo svojej výpovedi som uviedol: ,,Hovoril som ostatným potrestaným, aby boli k sebe kamarátskejší a vydržali v štrajku, konkrétne som nikoho neprehováral, aby nechodil pracovať.“ Tak som to aj vnímal. Chcel som ich podržať vo chvíli, keď nevedeli, či protestovať, alebo nie. Všetkých nás odsúdili za odmietanie pracovať v uránovej bani. Presnejšie odsúdili nás za vzburu. Po rozsudku mi trest predĺžili o 20 mesiacov.
Presunuli ma do ďalšieho tábora. Toto bol už tretí, no stále bol v jáchymovských baniach. Volal sa tábor Mariánska. Odtiaľto mám jeden z najhorších zážitkov vôbec. Raz, keď sme išli na zmenu do bane, prechádzali sme okolo náčelníka tábora. Chcel som si dať dolu čapicu a pozdraviť ho, ako sa slušne patrí, no nanešťastie mi spadol obedár na zem a celý sa vysypal. Zohol som sa a začal som jedlo zbierať naspäť do obedára. Náčelník sa ma spýtal, akú mám zmenu. Ja som mu odpovedal, že poobednú. Už som vedel, že je niečo zle. Pozrel sa na môj špinavý obed a s úškľabkom na tvári mi povedal: ,,To predsa nepôjdete na zmenu bez obeda!?“ To bol zlý sen. Vedel som, čo to znamená. Strčil som si čiapku pod pazuchu a ľavou rukou som nabral špinavé zemiaky a mäso a vopchal si ich do úst. Prežúval som to a bolo mi z toho zle, keď som cítil ten piesok a hlinu na tom. ,,No vidíte, my vám tu nechceme zle, my chceme z vás urobiť iba poriadneho človeka!“ povedal mi a odišiel. Ostal som tam sám, zahanbený z toho, čo sa práve stalo. A vtedy to vo mne vybublalo. Rozhodol som sa utiecť.
Pripojili sa ku mne ešte štyria spoluväzni. Volali sa Mazan, Zboril, Rigo a Slavík. Jediné, čo sme si museli premyslieť, bol plán úteku. Rozhodli sme sa, že prelezieme plot počas noci, keď sa bude meniť hliadka. Rigo a Slavík to označili ako mizerný plán, ale nebola iná možná cesta. Preto sa rozhodli, že s nami nepôjdu. Plán už bol vymyslený a jediné, čo nám chýbalo, bolo priaznivé počasie. Preto sme náš plán niekoľkokrát odložili. Tesne pred polnocou sme sa priblížili k oploteniu a čakali sme na výmenu stráže. Potom sme sa rozhodli, že napočítame do troch a budeme utekať. Cítil som, ako mi bije srdce ako o život. Prišlo číslo tri a my sme začali utekať smerom k plotu. V tej chvíli som nedokázal myslieť absolútne na nič. Ešte sme neboli ani pri plote a už som počul výstrely. Spustila sa na nás palba. Jediné, čo si z toho pamätám, bolo, ako som cítil enormnú bolesť v nohe a v ramene, a padol som na zem. Bolelo to ako čert. Na nič iné ako bolesť som nemohol myslieť. Musel som potom omdlieť. Neskôr som sa dozvedel, že Mazan a Zboril to vzdali a rozhodli sa vrátiť do tábora a skryť sa. Nakoniec sa vzdali. Cestu do nemocnice si pamätám matne. Potom nastalo peklo. V nemocnici ma za moju nezranenú ruku priviazali reťazami o posteľ a nútili ma každé ráno kikiríkať. Áno, počujete dobre, kikiríkať. Lekári hovorili, že mi hnisá svalstvo a že ak nebudem kikiríkať a večer brechať, tak ma neošetria. Cítil som sa vždy pritom strašne potupne, ale oni z toho mali náramnú zu. Snažili sa ma aj vypočúvať, ale ja som im nepovedal nič o mojich kolegoch, ktorí chceli utiecť so mnou. Po šiestich mesiacoch liečenia ma zase postavili pred súd v Karlových Varoch. Zvažovali, že nás tam pošlú všetkých piatich, no nakoniec iba mňa posunuli. Odsúdili ma na ďalšie štyri mesiace za marenie výkonu úradnej moci.
Keď som to spočítal, bol som odsúdený na 8 rokov a 1 mesiac. Vďaka amnestiám prezidenta Zápotockého sa mi skrátil trest o 22 mesiacov. 28. januára 1959 ma konečne pustili po 5 rokoch a 11 mesiacoch domov. Aj keď som bol konečne na slobode, necítil som sa slobodný. Stále som žil v krajine plnej nespravodlivosti a tyranského režimu.
* * *
Pán Jozef Garbier si prešiel veľmi ťažkými rokmi života. A to ho v konečnom dôsledku poznačilo fyzicky, ale aj psychicky. Chvalabohu, tento príbeh mal šťastný koniec. Pán Jozef si po prepustení našiel prácu v potravinárskom priemysle, neskôr sa oženil a nakoniec vychoval svoju jedinú dcéru Dianu. Podľa mňa pán Jozef dokázal nespočetnekrát svoju odvahu, a hoci pokrivený systém sa snažil, ako len mohol, nikdy nezlomil jeho zmysel pre pravdu, spravodlivosť a ľudskosť. Myslím, že aj my by sme si mali z toho všetkého zobrať ponaučenie do života. Mali by sme vytrvať v našich hodnotách a pamätať si, že aj po tmavej noci vždy vyjde slnko.
Gymnázium, Varšavská cesta 1, Žilina
Jozef Garbier
Autor: Martin Dinga
trieda: septima A
Konzultant: PhDr. Alica Virdzeková
Príbeh o pánovi Jozefovi Garbierovi som sa rozhodol napísať preto, lebo ma veľmi zaujala jeho vytrvalosť a nezlomnosť. Dokázal pretrpieť veci, ktoré si ľudia v dnešnej kultivovanej dobe len ťažko vedia predstaviť. Jozef Garbier bol muž s hlbokým citom pre pravdu a spravodlivosť, a preto bolo pre neho ťažké zniesť nástup nového tyranského režimu. Príbeh sa odohráva v 50. rokoch minulého storočia, v období druhého československého prezidenta Antonína Zápotockého. Pan Jozef sa narodil na Slovensku, ale povinnú vojenskú službu musel odslúžiť v Čechách. Tam uvidel pravú tvár socialistického režimu a rozhodol sa mu vzdorovať.
* * *
,,Vrátiť sa alebo pokračovať?“ To boli moje prvé myšlienky, keď som opustil faru. Nemohol som sa vrátiť. Postavili by ma pred súd a určite by som skončil vo väzení. Ale nemôžem opustiť svoju rodinu. Práve moje váhanie spôsobilo, že ma chytili. Bol som totiž na úteku. Mal by som vám to asi celé vysvetliť. Narukoval som ako vojak na základnú vojenskú službu. Snažil som sa plniť si svoje povinnosti svedomito, aj keď som to neznášal. Bohužiaľ, všimli si ma velitelia a poslali ma na Vyššiu vojenskú školu v Krnove. Po jej ukončení som mal pripravovať ďalšie generácie na obranu vlasti. Čo som nemohol zniesť, bola krutá vojenská diktatúra nadriadených a nehorázna nespravodlivosť. Dávali tresty za úplné maličkosti, ktoré si sami vymysleli. Raz mi dali vyčistiť samopal. Prisahám, že som ho svedomito vyčistil tak ako stokrát predtým, no nadriadený mi to neuznal a poslal ma na 15- dňový trest na samotku. Vtedy mi naozaj došla trpezlivosť. Toto som už nezvládol. Nebudem znášať dalej túto krivdu za niečo, čo som urobil správne. Rozhodol som sa utiecť. Ráno, v ten deň, kedy som mal nastúpiť na výkon trestu, som si zbalil veci, zobral samopal a utiekol. Sám neverím, že som to urobil. Bolo to v záchvate hnevu, lebo jediné, čo ma takto dokáže vytočiť, je nespravodlivosť. Utekal som tri dni. Túto noc som prespával na fare, kde ma skryl pán farár. Bol to veľmi prívetivý a milý človek. Ako som vyrozumel, pomáhal ostatným na ceste do západného Nemecka, keď utekali pred režimom. Ráno som vstal a chcel som pokračovať v ceste. A týmto sa dostávame k môjmu začiatočnému zaváhaniu. ,,Vrátiť sa alebo pokračovať?“ Priznám sa, naozaj som nevedel. A preto ma chytili. Našli ma špeciálne jednotky a odviezli naspäť do vojenského tábora. Vypočúvali ma a ja som im všetko priznal. Teda takmer všetko. Faru a ani pána farára som nespomenul. Slušní ľudia by nemali platiť za svoju odvahu. Snažil som sa aj brániť a obhajovať, ale vyšetrovatelia skonštatovali, že som zbeh a zradca národa. Zavreli ma na pár týždňov do väzenia, kým nebude súd. Boli tam príšerné podmienky. Ale nejak mi to pomohlo sa vysporiadať so svojím osudom. Čakal som, že to bude takto vyzerať po súde každý deň. Mýlil som sa. Prišiel súd, odsúdili ma na 5 rokov a bolo to ešte horšie. Poslali ma najprv do väzenia v Olomouci a potom do pracovných táborov Ostrov pri Karlových Varoch. Podmienky tam boli katastrofálne. Za porušenie väzenskej kázne vás poslali na samotku. Bola to malá miestnosť, kde sa dalo iba čupieť a nebolo tam nič, okrem jedného vedra na vykonávanie potreby. Keď vás chceli vypočúvať, začali vám svietiť obrovskou lampou do očí. Pálilo to. Mnohí moji spoluväzni mali už pokazený zrak. Ak vám spadlo jedlo na zem, museli ste ho jesť aj s hlinou, ktorá sa naň nalepila. Na súde nás zbavili občianstva a tu nášho človečenstva. Nadriadení nám oznámili, že tu budeme fárať uránovú rudu. No tak toto teda nie! Nebudem sa podieľať na ťažbe uránu, len aby mohli z nej Sovieti vyrábať zbrane. Ale ako keby som mal na výber. Snažil som sa protestovať, ale márne. Musel som prísť s inou myšlienkou, ak som sa chcel vyhnúť práci v baniach. Po chvíli uvažovania mi niečo napadlo. Prvý deň, ako nás poslali fárať, som si zobral ostrý kameň a chcel som si ublížiť na prste, ale neodhadol som svoju silu a odsekol som si ho. Hrozne to bolelo a veľmi to krvácalo. Môj výkrik bolo počuť na celú baňu.
Dňa 8.6.1954 mi za tento odseknutý prst predĺžili trest. Bolelo to ako čert a musel som byť o tri mesiace dlhšie v tejto diere. Stále som odmietal pracovať v baniach na urán. Všetci to vedeli. A preto ma za moju neposlušnosť preradili na trestné poschodie. Dávali nám polovičnú stravu ako inde. Trvalo mi dlho, kým som si zvykol na to, že som skoro stále hladný. Ale malo to jedno pozitívum. Na celom poschodí boli ľudia, čo odmietali pracovať. Zoznámil som sa s nimi a prišiel na to, že máme podobný pohľad na tento systém. Často sme spoločne odmietali pracovať a podporovali sme sa v tom navzájom. V auguste 1954 podali Štbáci na mňa podnet na vyšetrovanie kvôli neposlušnosti. Nebolo mi všetko jedno. To vyšetrovanie bolo vždy nepríjemné a aj tak ste dopredu vedeli, že vás odsúdia. Bolo jedno, akú dobrú ste mali obhajobu. Prišiel súd a bolo nás viac, ktorých mali súdiť. Dokopy nás bolo 18 väzňov. Vo svojej výpovedi som uviedol: ,,Hovoril som ostatným potrestaným, aby boli k sebe kamarátskejší a vydržali v štrajku, konkrétne som nikoho neprehováral, aby nechodil pracovať.“ Tak som to aj vnímal. Chcel som ich podržať vo chvíli, keď nevedeli, či protestovať, alebo nie. Všetkých nás odsúdili za odmietanie pracovať v uránovej bani. Presnejšie odsúdili nás za vzburu. Po rozsudku mi trest predĺžili o 20 mesiacov.
Presunuli ma do ďalšieho tábora. Toto bol už tretí, no stále bol v jáchymovských baniach. Volal sa tábor Mariánska. Odtiaľto mám jeden z najhorších zážitkov vôbec. Raz, keď sme išli na zmenu do bane, prechádzali sme okolo náčelníka tábora. Chcel som si dať dolu čapicu a pozdraviť ho, ako sa slušne patrí, no nanešťastie mi spadol obedár na zem a celý sa vysypal. Zohol som sa a začal som jedlo zbierať naspäť do obedára. Náčelník sa ma spýtal, akú mám zmenu. Ja som mu odpovedal, že poobednú. Už som vedel, že je niečo zle. Pozrel sa na môj špinavý obed a s úškľabkom na tvári mi povedal: ,,To predsa nepôjdete na zmenu bez obeda!?“ To bol zlý sen. Vedel som, čo to znamená. Strčil som si čiapku pod pazuchu a ľavou rukou som nabral špinavé zemiaky a mäso a vopchal si ich do úst. Prežúval som to a bolo mi z toho zle, keď som cítil ten piesok a hlinu na tom. ,,No vidíte, my vám tu nechceme zle, my chceme z vás urobiť iba poriadneho človeka!“ povedal mi a odišiel. Ostal som tam sám, zahanbený z toho, čo sa práve stalo. A vtedy to vo mne vybublalo. Rozhodol som sa utiecť.
Pripojili sa ku mne ešte štyria spoluväzni. Volali sa Mazan, Zboril, Rigo a Slavík. Jediné, čo sme si museli premyslieť, bol plán úteku. Rozhodli sme sa, že prelezieme plot počas noci, keď sa bude meniť hliadka. Rigo a Slavík to označili ako mizerný plán, ale nebola iná možná cesta. Preto sa rozhodli, že s nami nepôjdu. Plán už bol vymyslený a jediné, čo nám chýbalo, bolo priaznivé počasie. Preto sme náš plán niekoľkokrát odložili. Tesne pred polnocou sme sa priblížili k oploteniu a čakali sme na výmenu stráže. Potom sme sa rozhodli, že napočítame do troch a budeme utekať. Cítil som, ako mi bije srdce ako o život. Prišlo číslo tri a my sme začali utekať smerom k plotu. V tej chvíli som nedokázal myslieť absolútne na nič. Ešte sme neboli ani pri plote a už som počul výstrely. Spustila sa na nás palba. Jediné, čo si z toho pamätám, bolo, ako som cítil enormnú bolesť v nohe a v ramene, a padol som na zem. Bolelo to ako čert. Na nič iné ako bolesť som nemohol myslieť. Musel som potom omdlieť. Neskôr som sa dozvedel, že Mazan a Zboril to vzdali a rozhodli sa vrátiť do tábora a skryť sa. Nakoniec sa vzdali. Cestu do nemocnice si pamätám matne. Potom nastalo peklo. V nemocnici ma za moju nezranenú ruku priviazali reťazami o posteľ a nútili ma každé ráno kikiríkať. Áno, počujete dobre, kikiríkať. Lekári hovorili, že mi hnisá svalstvo a že ak nebudem kikiríkať a večer brechať, tak ma neošetria. Cítil som sa vždy pritom strašne potupne, ale oni z toho mali náramnú zu. Snažili sa ma aj vypočúvať, ale ja som im nepovedal nič o mojich kolegoch, ktorí chceli utiecť so mnou. Po šiestich mesiacoch liečenia ma zase postavili pred súd v Karlových Varoch. Zvažovali, že nás tam pošlú všetkých piatich, no nakoniec iba mňa posunuli. Odsúdili ma na ďalšie štyri mesiace za marenie výkonu úradnej moci.
Keď som to spočítal, bol som odsúdený na 8 rokov a 1 mesiac. Vďaka amnestiám prezidenta Zápotockého sa mi skrátil trest o 22 mesiacov. 28. januára 1959 ma konečne pustili po 5 rokoch a 11 mesiacoch domov. Aj keď som bol konečne na slobode, necítil som sa slobodný. Stále som žil v krajine plnej nespravodlivosti a tyranského režimu.
* * *
Pán Jozef Garbier si prešiel veľmi ťažkými rokmi života. A to ho v konečnom dôsledku poznačilo fyzicky, ale aj psychicky. Chvalabohu, tento príbeh mal šťastný koniec. Pán Jozef si po prepustení našiel prácu v potravinárskom priemysle, neskôr sa oženil a nakoniec vychoval svoju jedinú dcéru Dianu. Podľa mňa pán Jozef dokázal nespočetnekrát svoju odvahu, a hoci pokrivený systém sa snažil, ako len mohol, nikdy nezlomil jeho zmysel pre pravdu, spravodlivosť a ľudskosť. Myslím, že aj my by sme si mali z toho všetkého zobrať ponaučenie do života. Mali by sme vytrvať v našich hodnotách a pamätať si, že aj po tmavej noci vždy vyjde slnko.
1. cenu v kategórii literárna tvorba - dokument získal:
Lukáš Vislocký za prácu:
Lekár každým činom – Emanuel Filo.
Gymnázium, Varšavská cesta 1, Žilina
Lekár každým činom
(Životný príbeh prof. MUDr. Emaneula Fila)
Autor: Lukáš Vislocký
Konzultant: PhDr. Alica Virdzeková
Dňa 22. augusta roku 1901 sa maloroľníkovi z Beluše Jánovi Filo-Škorcovi a jeho žene Alžbete Filovej, rodenej Zigovej, narodil prvý syn. Dali mu meno Emanuel. Neskôr z neho vyrástol univerzitný profesor MUDr. Emanuel Filo, ktorý je zároveň aj hrdinom nášho rozprávania.
Emanuel dosahoval v škole vynikajúce výsledky. Po maturite sa rozhodol pre štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po otvorení Lekárskej fakulty v Bratislave v roku 1924 pokračoval vo štúdiu na Slovensku. Na tejto fakulte dosiahol svoj vytúžený titul MUDr. Po promóciách sa Emanuel Filo zamestnal ako asistent predsedu ústavu pre patologickú anatómiu, histológiu a bakteriológiu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského.[1]
Neskôr sa MUDr. Filo stal súkromným docentom na Propedeutickej klinike v Bratislave. Keď sa však chcel v tejto dobe dostať vyššie, musel vstúpiť do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. To spravil v roku 1938. O rok bol menovaný za profesora interného lekárstva na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a za prednostu fakultnej internej kliniky.
Emanuel Filo sa nestotožňoval s populačnými otázkami vtedajšieho režimu. Pomohol 700 prepusteným vysokoškolákom z Bulharska a prijímal do svojej opatery židovských pacientov pod iným menom. Za tieto jeho činy bol vyšetrovaný Gestapom a Úradom štátnej bezpečnosti.[2]
Po páde fašizmu a obnove Československej republiky bol MUDr. Filo spolu s inými prominentnými lekármi prepustený zo Slovenskej univerzity.[3] Povereníctvom SNR pre školstvo a osvetu bol pridelený do Rožňavy ako prednosta interného oddelenia v Rímsko-katolíckej nemocnici. Povereník pre zdravotníctvo MUDr. V. Thurso však toto rozhodnutie pozmenil a MUDr. Fila vymenoval za prednostu/primára na internom oddelení v Žiline.
Po príchode do Žiliny ostal Emanuel Filo nemilo prekvapený. Interná klinika bola v dvoch skonfiškovaných vilkách a hoci riaditeľ nemocnice Dr. V. Španyol a ostatní lekári robili, čo mohli, chýbali základné prístroje. Interné oddelenie nemalo röntgen, EKG či dokonca ani len mikroskop.
MUDr. Filo sa ako veľký nadšenec hematológie pokúšal vybudovať hematológiu v Žiline. S pomocou Dr. Hlaváčka a dvoch laborantov sa mu to v priebehu rokov podarilo.
Po nástupe Komunistickej strany Československa k moci vo februári 1948 začala Emanuela Fila prenasledovať Štátna bezpečnosť. U neho doma sa čoraz častejšie konali domové prehliadky, na ulici ho sledovali podozrivé osoby a dokonca boli vypočúvaní jeho pacienti.
V 50. rokoch sa situácia výrazne zhoršila. Počet politických procesov prudko narástol. Totižto: ,,Charakter, zameranie a rozsah politických procesov v komunistickom Československu ovplyvňovalo viacero zahraničných … a domácich faktorov. ... boli rozhodujúce predovšetkým zahraničnopolitické vplyvy – mocenské záujmy Sovietskeho zväzu (budovanie sovietskeho bloku), eskalácia studenej vojny (blokáda Berlína, vojna v Kórei) a prebiehajúce politické procesy v okolitých ,,ľudovodemokratických“ krajinách.“[4] Doktor Filo bol súdený za svoje náboženské presvedčenie. Veriacich považoval komunistický režim za veľmi nebezpečných. Nezdieľali totiž jeho ideu o materiálnom svete a človeku ako zvrchovanej bytosti.
V roku 1953 boli zatknutí členovia Kolakovičovej rodiny. Medzi nimi bol aj doktor Filo. Zadržali ho 30.12.1953 a previezli na výsluch do Ružomberka. Jeho rodina vôbec nevedela, čo sa deje. Keď prosili o pomoc Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska, tam im povedali, že MUDr. Filo pričasto navštevoval kostol.
Podmienky vo väzení boli tvrdé. A vyšetrovanie brutálne a nehumánne. ,,... pozostávalo najmä z kombinácie fyzického násilia a psychického nátlaku. Jedným z prvých opatrení bolo neustále státie vyšetrovanca pri výsluchu, doplnené zákazom sedenia v cele, po ktorej musel celý deň chodiť. Neoddýchol si ani v noci, kedy ho v pravidelných intervaloch (každých 15 minút) budili zo spánku dozorcovia, ktorým sa museli hlásiť. Vyšetrovancom, ktorí sa aj naďalej odmietali priznať, odopierali jedlo a pitie, zväzovali ich do zvieracej kazajky a umiestňovali do temnice a samoväzby. Potom často nasledovali neprerušované výsluchy aj počas niekoľkých dní a nocí, navyše vyšetrovatelia vyšetrovancov bili, búchali im hlavy o stenu, vláčili po zemi atď.“[5]
Nedostatočná hygiena a barbarské vyšetrovanie spôsobili, že MUDr. Filo vo väzbe vážne ochorel. Väzenská nemocnica sa o neho odmietala starať, až kým nebol v kritickom stave. Okrem toho doktor Filo výrazne schudol. Spôsobila to nedostatočná strava v kantíne.
Emanuel Filo bol obvinený z aktívnej činnosti v organizácii Rodina a z kontaktov s Dr. Kolakovičom a Dr. Šestákom. Vo výpovedi Filo pravdivo uviedol, že oboch mužov poznal. Obzvlášť Dr. Šestáka, ktorý tiež pracoval ako lekár v Žiline. Dokonca priznal, že mu dal 9000 korún pre sociálne slabé rodiny. Zároveň ale poprel akúkoľvek činnosť v organizácii RODINA.[6]
Ďalej bol MUDr. Filo obvinený zo stykov s osobami, ktoré (podľa štátnych orgánov) vykonávajú protištátnu činnosť. Išlo napríklad o kňaza Spišskej Kapituly, Ladislava Hanusa, ktorý sa skrýval pred Štátnou bezpečnosťou. Filo ho 14 dní viedol na internej klinike ako riadneho pacienta aj napriek tomu, že vedel o jeho protištátnej činnosti.[7]
Okrem týchto skutkov vyšetrovatelia skúmali aj jeho pôsobenie v HSĽS. O svojom pôsobení v tejto strane Filo povedal, že každý štátny úradník alebo štátny zamestnanec musel počas Slovenského štátu vstúpiť do HSĽS.[8] A keďže MUDr. Filo zastával vysoké posty v rámci Slovenskej univerzity alebo jej Lekárskej fakulty, dostal sa tak zákonite do styku s vtedajšími vysokými predstaviteľmi štátneho režimu.[9]
Doktor Filo bol väznený a vypočúvaný päť mesiacov. 20. mája 1954 sa v Ružomberku konalo hlavné pojednávanie Krajského súdu v Žiline. Súd bol so všetkými 11 obvinenými: Dr. Vladimír Strecula, Ladislav Záborský, Dr. Ján Hlaváč, Ján Tarábek, Mikuláš Fitt, Michal Kačaluba a Štefan Zvolenský boli súdení pre trestný čin vlastizrady. Kačaluba aj pre trestný čin vyzvedačstva. Dr. Vojtech Košík bol obvinený z pomoci vlastizradcom. Dr. Emanuel Filo a Ph. Mr. Ladislav Čarný pre trestný čin nadržovania. Dr. Štefan Peško bol obvinený pre neoznámenie trestného činu. Konečný rozsudok bol jasný. Všetci boli vinní.
Okrem hlavného trestu, teda väzenia, dostala väčšina odsúdených aj vedľajšie tresty. Medzi iným úplná strata majetku či strata čestných občianskych práv na určitý počet rokov.
MUDr. Emanuel Filo bol obvinený ,,pre trestný čin nadržovania podľa § 162 ods. 2 tr. z.“[10] Podľa rozsudku: ,,Bol nápomocný ilegálne sa skrývajúcemu farárovi Hanusovi, aby mohol uniknúť trestnému stíhaniu a trestu.“[11] Okrem toho bol doktor Filo vykreslený ako náboženský fanatik, ktorý sľuboval vernosť a oddanosť Vatikánu a bol ochotný pomáhať pacientom, stíhaných bezpečnostnými orgánmi. Podarilo sa mu aspoň dokázať, že nemá žiadne styky s organizáciou ,,Rodina“.
Doktor Filo bol odsúdený na trest odňatia slobody na 18 mesiacov. Trest si odpykával v pražskej väznici Ruzyň. Po 6 mesiacoch mu však prezident udelil amnestiu a on sa mohol vrátiť k svojej rodine.[12]
Uväznením Emanuela Fila výrazne trpela aj jeho rodina. A to aj napriek tomu, že nemala s vykonštruovanými obvineniami nič spoločné. Prvorodenej dcére Eve sa Štátna bezpečnosť pokúsila prekaziť maturitu. To sa jej síce nepodarilo, no zariadila, aby ju nevzali na žiadnu vysokú školu. Eva sa teda vydala a pracovala ako úradníčka v Slovenských elektrárňach. Starší zo synov lekára Fila Juraj, vyštudoval elektrotechniku na Českom vysokom učení technickom v Poděbradoch. Mladší syn Peter také šťastie nemal. Pre otcov rozsudok ho odmietli všetky vysoké školy, na ktoré si podal prihlášku. Dcéra Katarína chcela študovať na filozofickej fakulte jazyky. Kádrový posudok jej zabránil dostať sa na akúkoľvek vysokú školu v republike. Spravila si preto druhú odbornosť a pracovala ako učiteľka hudby. Najmladšiu dcéru Martu nepriaznivý osud veľmi nepostihol. Vďaka svojmu talentu sa jej podarilo ukončiť Akadémiu múzických umení v Prahe.[13]
Vo väzení sa zdravotný stav MUDr. Fila zhoršoval. Najmä na konci to s ním išlo rapídne dolu vodou. Dostal ponuku ísť do lekárskej nemocnice na Špilberku v Brne. Avšak strach z lekárskych metód, ktoré boli vo väzenských nemocniciach a vedomie, že čoskoro bude prepustený na slobodu, ho primäli odmietnuť. Svoje zdravotné problémy si nechal liečiť až po prepustení z väzenia v Žiline a v Prahe. Následky z väzenia mal až do konca života.
Po príchode z väzenia ešte zastával funkciu prednostu interného oddelenia Krajského ústavu národného zdravia v Žiline. V roku 1960 bol z kádrových dôvodov z tohto postu odvolaný. Do konca života mohol pracovať iba ako sekundárny lekár. Takisto mu bolo zakázané prednášať: ,,Prednosta zdravotného referátu mi oznámi, že nie som na patričnej ideologickej úrovni a ako katolíkovi mi nemôžu zveriť výchovu lekárskeho dorastu.“[14] Dôsledkom týchto opatrení bolo výrazne zníženie platu, čo pocítila celá jeho rodina.
Okrem vyššie zmieneného sa MUDr. Filo snažil pomôcť svojej rodine (a hlavne deťom), tým, že podal žiadosť o rehabilitáciu.[15] Vyjadril sa k hlavnému dôvodu svojho zatknutia a odsúdenia – k ukrývaniu L. Hanusa. Svoju údajne inkriminovanú činnosť vyvrátil dvoma skutočnosťami. Po prvé Ladislav Hanus bol riadne prijatý na kliniku, stal sa riadnym pacientom a po celý čas bol k dispozícii členom Štátnej bezpečnosti.[16] A po druhé tvrdil, že nevedel, aký trestný čin L. Hanus spáchal. Okrem toho s ľútosťou skonštatoval, že úrady sa všemožne snažili nájsť dôvod na jeho zatknutie, a tak nevideli jeho činnosť v prospech pacientov.[17]
Po podaní tohto návrhu nezostávalo Emanuelovi Filovi nič iného len čakať. A dočkal sa. Dňa 14.2.1969 Osobitný senát krajského súdu v Banskej Bystrici oslobodil spod obžaloby Emanuela Fila a Ladislava Čarného. Nebolo totiž preukázané, že by spáchali trestný skutok, za ktorý ich roku 1954 odsúdili. V indexe chorých bol totiž nájdený pod číslom 659 pacient Ladislav Hanus zo dňa 22.1.1951. Z toho jasne vyplýva, že bol do nemocnice legálne prijatý, a teda sa MUDr. Filo ako ošetrujúci lekár nedopustil žiadneho trestného činu.
V roku 1970 sa však odohrali útoky na sudcov, ktorí rozhodovali o rehabilitáciách. Z tohto dôvodu Najvyšší súd zrušil okrem iných aj rehabilitáciu MUDr. Fila.
Úplnej rehabilitácie sa doktor Emanuel Filo nedožil. Roku 1967 vážne ochorel a jeho život vyhasol 7.10.1973 v Žiline. Túto významnú osobnosť obetavého lekára nám v súčasnosti pripomína jeho busta v areáli žilinskej nemocnice.
[1] MV SR, Archív ZVJS SR Leopoldov, Osobný opis Emanuela Fila, Protokol o výpovedi, s. 2.
[2] https://www.belusa.sk/seniori/obec/historia/rodaci/mudr-emanuel-filo/ ( Cit. 2021-09-25)
[3] MEŠKO, Z. G. 100 rokov od narodenia profesora MUDr. Emanuela Fila, s. 439.
[4] KINČOK, B. Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948-1953, s.12.
[5] Tamtiež, s. 35.
[6] MV SR, Archív ZVJS SR Leopoldov, Osobný opis Emanuela Fila, Protokol o výpovedi, s.10-11.
[7] Tamtiež, s. 14.
[8] MV SR, Archív ZVJS SR Leopoldov, Osobný opis Emanuela Fila, Protokol o výpovedi, s.4.
[9] Tamtiež, s. 3.
[10] Archív ÚPN Bratislava, Rozsudok 1954, s.1.
[11] Tamtiež, s.18.
[12] Tamtiež, s.12.
[13] Spomienky pani Marty Filovej.
[14] Súkromný archív prof. J. Bártla, Obhajoba 1969, s. 16.
[15] Súkromný archív prof. J. Bártla, Obhajoba 1969, s. 1.
[16] Tamtiež, s. 7.
[17] BÁRTL, J. Chcel iba pomáhať chorým a trpiacim, s. 5.
Lekár každým činom
(Životný príbeh prof. MUDr. Emaneula Fila)
Autor: Lukáš Vislocký
Konzultant: PhDr. Alica Virdzeková
Dňa 22. augusta roku 1901 sa maloroľníkovi z Beluše Jánovi Filo-Škorcovi a jeho žene Alžbete Filovej, rodenej Zigovej, narodil prvý syn. Dali mu meno Emanuel. Neskôr z neho vyrástol univerzitný profesor MUDr. Emanuel Filo, ktorý je zároveň aj hrdinom nášho rozprávania.
Emanuel dosahoval v škole vynikajúce výsledky. Po maturite sa rozhodol pre štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po otvorení Lekárskej fakulty v Bratislave v roku 1924 pokračoval vo štúdiu na Slovensku. Na tejto fakulte dosiahol svoj vytúžený titul MUDr. Po promóciách sa Emanuel Filo zamestnal ako asistent predsedu ústavu pre patologickú anatómiu, histológiu a bakteriológiu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského.[1]
Neskôr sa MUDr. Filo stal súkromným docentom na Propedeutickej klinike v Bratislave. Keď sa však chcel v tejto dobe dostať vyššie, musel vstúpiť do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. To spravil v roku 1938. O rok bol menovaný za profesora interného lekárstva na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a za prednostu fakultnej internej kliniky.
Emanuel Filo sa nestotožňoval s populačnými otázkami vtedajšieho režimu. Pomohol 700 prepusteným vysokoškolákom z Bulharska a prijímal do svojej opatery židovských pacientov pod iným menom. Za tieto jeho činy bol vyšetrovaný Gestapom a Úradom štátnej bezpečnosti.[2]
Po páde fašizmu a obnove Československej republiky bol MUDr. Filo spolu s inými prominentnými lekármi prepustený zo Slovenskej univerzity.[3] Povereníctvom SNR pre školstvo a osvetu bol pridelený do Rožňavy ako prednosta interného oddelenia v Rímsko-katolíckej nemocnici. Povereník pre zdravotníctvo MUDr. V. Thurso však toto rozhodnutie pozmenil a MUDr. Fila vymenoval za prednostu/primára na internom oddelení v Žiline.
Po príchode do Žiliny ostal Emanuel Filo nemilo prekvapený. Interná klinika bola v dvoch skonfiškovaných vilkách a hoci riaditeľ nemocnice Dr. V. Španyol a ostatní lekári robili, čo mohli, chýbali základné prístroje. Interné oddelenie nemalo röntgen, EKG či dokonca ani len mikroskop.
MUDr. Filo sa ako veľký nadšenec hematológie pokúšal vybudovať hematológiu v Žiline. S pomocou Dr. Hlaváčka a dvoch laborantov sa mu to v priebehu rokov podarilo.
Po nástupe Komunistickej strany Československa k moci vo februári 1948 začala Emanuela Fila prenasledovať Štátna bezpečnosť. U neho doma sa čoraz častejšie konali domové prehliadky, na ulici ho sledovali podozrivé osoby a dokonca boli vypočúvaní jeho pacienti.
V 50. rokoch sa situácia výrazne zhoršila. Počet politických procesov prudko narástol. Totižto: ,,Charakter, zameranie a rozsah politických procesov v komunistickom Československu ovplyvňovalo viacero zahraničných … a domácich faktorov. ... boli rozhodujúce predovšetkým zahraničnopolitické vplyvy – mocenské záujmy Sovietskeho zväzu (budovanie sovietskeho bloku), eskalácia studenej vojny (blokáda Berlína, vojna v Kórei) a prebiehajúce politické procesy v okolitých ,,ľudovodemokratických“ krajinách.“[4] Doktor Filo bol súdený za svoje náboženské presvedčenie. Veriacich považoval komunistický režim za veľmi nebezpečných. Nezdieľali totiž jeho ideu o materiálnom svete a človeku ako zvrchovanej bytosti.
V roku 1953 boli zatknutí členovia Kolakovičovej rodiny. Medzi nimi bol aj doktor Filo. Zadržali ho 30.12.1953 a previezli na výsluch do Ružomberka. Jeho rodina vôbec nevedela, čo sa deje. Keď prosili o pomoc Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska, tam im povedali, že MUDr. Filo pričasto navštevoval kostol.
Podmienky vo väzení boli tvrdé. A vyšetrovanie brutálne a nehumánne. ,,... pozostávalo najmä z kombinácie fyzického násilia a psychického nátlaku. Jedným z prvých opatrení bolo neustále státie vyšetrovanca pri výsluchu, doplnené zákazom sedenia v cele, po ktorej musel celý deň chodiť. Neoddýchol si ani v noci, kedy ho v pravidelných intervaloch (každých 15 minút) budili zo spánku dozorcovia, ktorým sa museli hlásiť. Vyšetrovancom, ktorí sa aj naďalej odmietali priznať, odopierali jedlo a pitie, zväzovali ich do zvieracej kazajky a umiestňovali do temnice a samoväzby. Potom často nasledovali neprerušované výsluchy aj počas niekoľkých dní a nocí, navyše vyšetrovatelia vyšetrovancov bili, búchali im hlavy o stenu, vláčili po zemi atď.“[5]
Nedostatočná hygiena a barbarské vyšetrovanie spôsobili, že MUDr. Filo vo väzbe vážne ochorel. Väzenská nemocnica sa o neho odmietala starať, až kým nebol v kritickom stave. Okrem toho doktor Filo výrazne schudol. Spôsobila to nedostatočná strava v kantíne.
Emanuel Filo bol obvinený z aktívnej činnosti v organizácii Rodina a z kontaktov s Dr. Kolakovičom a Dr. Šestákom. Vo výpovedi Filo pravdivo uviedol, že oboch mužov poznal. Obzvlášť Dr. Šestáka, ktorý tiež pracoval ako lekár v Žiline. Dokonca priznal, že mu dal 9000 korún pre sociálne slabé rodiny. Zároveň ale poprel akúkoľvek činnosť v organizácii RODINA.[6]
Ďalej bol MUDr. Filo obvinený zo stykov s osobami, ktoré (podľa štátnych orgánov) vykonávajú protištátnu činnosť. Išlo napríklad o kňaza Spišskej Kapituly, Ladislava Hanusa, ktorý sa skrýval pred Štátnou bezpečnosťou. Filo ho 14 dní viedol na internej klinike ako riadneho pacienta aj napriek tomu, že vedel o jeho protištátnej činnosti.[7]
Okrem týchto skutkov vyšetrovatelia skúmali aj jeho pôsobenie v HSĽS. O svojom pôsobení v tejto strane Filo povedal, že každý štátny úradník alebo štátny zamestnanec musel počas Slovenského štátu vstúpiť do HSĽS.[8] A keďže MUDr. Filo zastával vysoké posty v rámci Slovenskej univerzity alebo jej Lekárskej fakulty, dostal sa tak zákonite do styku s vtedajšími vysokými predstaviteľmi štátneho režimu.[9]
Doktor Filo bol väznený a vypočúvaný päť mesiacov. 20. mája 1954 sa v Ružomberku konalo hlavné pojednávanie Krajského súdu v Žiline. Súd bol so všetkými 11 obvinenými: Dr. Vladimír Strecula, Ladislav Záborský, Dr. Ján Hlaváč, Ján Tarábek, Mikuláš Fitt, Michal Kačaluba a Štefan Zvolenský boli súdení pre trestný čin vlastizrady. Kačaluba aj pre trestný čin vyzvedačstva. Dr. Vojtech Košík bol obvinený z pomoci vlastizradcom. Dr. Emanuel Filo a Ph. Mr. Ladislav Čarný pre trestný čin nadržovania. Dr. Štefan Peško bol obvinený pre neoznámenie trestného činu. Konečný rozsudok bol jasný. Všetci boli vinní.
Okrem hlavného trestu, teda väzenia, dostala väčšina odsúdených aj vedľajšie tresty. Medzi iným úplná strata majetku či strata čestných občianskych práv na určitý počet rokov.
MUDr. Emanuel Filo bol obvinený ,,pre trestný čin nadržovania podľa § 162 ods. 2 tr. z.“[10] Podľa rozsudku: ,,Bol nápomocný ilegálne sa skrývajúcemu farárovi Hanusovi, aby mohol uniknúť trestnému stíhaniu a trestu.“[11] Okrem toho bol doktor Filo vykreslený ako náboženský fanatik, ktorý sľuboval vernosť a oddanosť Vatikánu a bol ochotný pomáhať pacientom, stíhaných bezpečnostnými orgánmi. Podarilo sa mu aspoň dokázať, že nemá žiadne styky s organizáciou ,,Rodina“.
Doktor Filo bol odsúdený na trest odňatia slobody na 18 mesiacov. Trest si odpykával v pražskej väznici Ruzyň. Po 6 mesiacoch mu však prezident udelil amnestiu a on sa mohol vrátiť k svojej rodine.[12]
Uväznením Emanuela Fila výrazne trpela aj jeho rodina. A to aj napriek tomu, že nemala s vykonštruovanými obvineniami nič spoločné. Prvorodenej dcére Eve sa Štátna bezpečnosť pokúsila prekaziť maturitu. To sa jej síce nepodarilo, no zariadila, aby ju nevzali na žiadnu vysokú školu. Eva sa teda vydala a pracovala ako úradníčka v Slovenských elektrárňach. Starší zo synov lekára Fila Juraj, vyštudoval elektrotechniku na Českom vysokom učení technickom v Poděbradoch. Mladší syn Peter také šťastie nemal. Pre otcov rozsudok ho odmietli všetky vysoké školy, na ktoré si podal prihlášku. Dcéra Katarína chcela študovať na filozofickej fakulte jazyky. Kádrový posudok jej zabránil dostať sa na akúkoľvek vysokú školu v republike. Spravila si preto druhú odbornosť a pracovala ako učiteľka hudby. Najmladšiu dcéru Martu nepriaznivý osud veľmi nepostihol. Vďaka svojmu talentu sa jej podarilo ukončiť Akadémiu múzických umení v Prahe.[13]
Vo väzení sa zdravotný stav MUDr. Fila zhoršoval. Najmä na konci to s ním išlo rapídne dolu vodou. Dostal ponuku ísť do lekárskej nemocnice na Špilberku v Brne. Avšak strach z lekárskych metód, ktoré boli vo väzenských nemocniciach a vedomie, že čoskoro bude prepustený na slobodu, ho primäli odmietnuť. Svoje zdravotné problémy si nechal liečiť až po prepustení z väzenia v Žiline a v Prahe. Následky z väzenia mal až do konca života.
Po príchode z väzenia ešte zastával funkciu prednostu interného oddelenia Krajského ústavu národného zdravia v Žiline. V roku 1960 bol z kádrových dôvodov z tohto postu odvolaný. Do konca života mohol pracovať iba ako sekundárny lekár. Takisto mu bolo zakázané prednášať: ,,Prednosta zdravotného referátu mi oznámi, že nie som na patričnej ideologickej úrovni a ako katolíkovi mi nemôžu zveriť výchovu lekárskeho dorastu.“[14] Dôsledkom týchto opatrení bolo výrazne zníženie platu, čo pocítila celá jeho rodina.
Okrem vyššie zmieneného sa MUDr. Filo snažil pomôcť svojej rodine (a hlavne deťom), tým, že podal žiadosť o rehabilitáciu.[15] Vyjadril sa k hlavnému dôvodu svojho zatknutia a odsúdenia – k ukrývaniu L. Hanusa. Svoju údajne inkriminovanú činnosť vyvrátil dvoma skutočnosťami. Po prvé Ladislav Hanus bol riadne prijatý na kliniku, stal sa riadnym pacientom a po celý čas bol k dispozícii členom Štátnej bezpečnosti.[16] A po druhé tvrdil, že nevedel, aký trestný čin L. Hanus spáchal. Okrem toho s ľútosťou skonštatoval, že úrady sa všemožne snažili nájsť dôvod na jeho zatknutie, a tak nevideli jeho činnosť v prospech pacientov.[17]
Po podaní tohto návrhu nezostávalo Emanuelovi Filovi nič iného len čakať. A dočkal sa. Dňa 14.2.1969 Osobitný senát krajského súdu v Banskej Bystrici oslobodil spod obžaloby Emanuela Fila a Ladislava Čarného. Nebolo totiž preukázané, že by spáchali trestný skutok, za ktorý ich roku 1954 odsúdili. V indexe chorých bol totiž nájdený pod číslom 659 pacient Ladislav Hanus zo dňa 22.1.1951. Z toho jasne vyplýva, že bol do nemocnice legálne prijatý, a teda sa MUDr. Filo ako ošetrujúci lekár nedopustil žiadneho trestného činu.
V roku 1970 sa však odohrali útoky na sudcov, ktorí rozhodovali o rehabilitáciách. Z tohto dôvodu Najvyšší súd zrušil okrem iných aj rehabilitáciu MUDr. Fila.
Úplnej rehabilitácie sa doktor Emanuel Filo nedožil. Roku 1967 vážne ochorel a jeho život vyhasol 7.10.1973 v Žiline. Túto významnú osobnosť obetavého lekára nám v súčasnosti pripomína jeho busta v areáli žilinskej nemocnice.
[1] MV SR, Archív ZVJS SR Leopoldov, Osobný opis Emanuela Fila, Protokol o výpovedi, s. 2.
[2] https://www.belusa.sk/seniori/obec/historia/rodaci/mudr-emanuel-filo/ ( Cit. 2021-09-25)
[3] MEŠKO, Z. G. 100 rokov od narodenia profesora MUDr. Emanuela Fila, s. 439.
[4] KINČOK, B. Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948-1953, s.12.
[5] Tamtiež, s. 35.
[6] MV SR, Archív ZVJS SR Leopoldov, Osobný opis Emanuela Fila, Protokol o výpovedi, s.10-11.
[7] Tamtiež, s. 14.
[8] MV SR, Archív ZVJS SR Leopoldov, Osobný opis Emanuela Fila, Protokol o výpovedi, s.4.
[9] Tamtiež, s. 3.
[10] Archív ÚPN Bratislava, Rozsudok 1954, s.1.
[11] Tamtiež, s.18.
[12] Tamtiež, s.12.
[13] Spomienky pani Marty Filovej.
[14] Súkromný archív prof. J. Bártla, Obhajoba 1969, s. 16.
[15] Súkromný archív prof. J. Bártla, Obhajoba 1969, s. 1.
[16] Tamtiež, s. 7.
[17] BÁRTL, J. Chcel iba pomáhať chorým a trpiacim, s. 5.
2. cenu v kategórii literárna tvorba - dokument získala
Kristína Šimková, za prácu:
Nespravodlivo odsúdený
Kristína Šimková, za prácu:
Nespravodlivo odsúdený
3. cenu v kategórii literárna tvorba - dokument získala
Kristína Kyselová, za prácu:
Z blata do kaluže / Ďalšie osudy Jozefa Dobrovodského /
Kristína Kyselová, za prácu:
Z blata do kaluže / Ďalšie osudy Jozefa Dobrovodského /
Cenu Vedúceho Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku získala:
Viktória Sagálová, za prácu:
Návrat domov
| cena_vedúceho_zastúpenia_európskej_komisie_na_slovensku_viktoria_sagalová_-_navrat_domov.odt |
Cenu Konfederácie politických väzňov na Slovensku získala:
Terézia Brišová, za prácu:
Rehoľná sestra za Železnou oponou (Príbeh sestry Kajetány)
Terézia Brišová, za prácu:
Rehoľná sestra za Železnou oponou (Príbeh sestry Kajetány)
| cena_konfederácie_politických_väzňov_na_slovensku_terézia_brišová_-_rehoľná_sestra_za_Železnou_oponou.docx |
Cena Ústavu pamäti národa získala:
Lucia Galambošová, za prácu:
Rodina Valentová v tieni Železnej opony
Lucia Galambošová, za prácu:
Rodina Valentová v tieni Železnej opony
| cena_Ústavu_pamäti_národa_lucia_galambošová_-_rodina_valentová_v_tieni_Železnej_opony.docx |
